The Return [diel 1.]

30. march 2011 at 20:07 | >>> mE <<< |  the Ordinary Diaries
"Milý denníček,
dnešný deň nebol, ako každý iný.
Dnešný deň mi zmenil život, nehovoriac o tom, že mi doň prinavrátil dvoch ľudí, od ktorých ma osud nemilosrdne odlúčil.
Áno, presne tak, obaja sú späť a ja sa konečne cítim plná energie a života - doteraz som si neuvedomila, ako mi chýbali..."
,,Maj sa Mandy, vidíme sa zajtra." rozlúčila som sa s najlepšou kamarátkou, spolužiačkou a bútľavou vŕbou v jednom.
,,Ahoj Elena, drž sa. Nezabudni sa učiť na písomku z geografie." uškrnula sa. Vedela, že učivo ovládam.

Cestu domov som si skrátila cez nemocničný park - v rekonštrukcii. Robotníci na mňa pozerali ako na ducha - bledého, žiariaceho do dnešného tmavého, daždivého dňa. Nebola som jediný, príkaz porušujúci človiečik v tomto areáli, ale nik iný sa nevymykal predstave ideálnej osoby.
Na križovatke pri nákupnom centre som zastala na červenú. Bola som na prechode sama, okolo mňa dopadali dažďové kvapky, ktoré sa vo výmoľoch na ceste zoskupovali do obrovskej, blatom zakalenej mláky. Sledovala som, ako kvapka po kvapke vytvárala na povrchu mláky rovnomerné oblúky, vlnky, ktoré vrážali do štrku rámujúceho miniatúrny model oceánu.
Zdvihla som zrak na zeleného panáčika práve včas, aby som sa vydala po červeno-bielej zebre na druhú stranu ulice.
Zľakla som sa, keď som kútikom oka zahliadla za sebou postavu odetú v čiernom.
Akonáhle som sa ale otočila, aby som sa dôkladne pozrela, kto mi robí nežiadúcu spoločnosť na prechode, nik tam nestál.
´Už máš z toho jesenného počasia halucinácie, Elena.´ - nadávala som si v duchu a rýchlym krokom som prebehla zvyšok cesty. Zastala som až na chodníku pred vchodom do potravím, keď som ju zbadala - obrovskú čiernu vranu, nehybne sedieť na pouličnom osvetlení. Svojim čiernym okom ma sledovala, len som si to neuvedomila, až teraz.
Bola oveľa väčšia než zvyčajné vrany na sídlisku a na lampe sedela až iritujúco pokojne, takto sa reálne zviera nespráva.
Môj mozog však odmietal skutočnosť, že v tomto meste sa znova nachádzajú nadprirodzené sily.
Vydala som sa prechodom cez potraviny a kvetinárstvo na druhú stranu obchodného centra, za ktorým ma čakal ďalší šok.
Tá istá vrana, ktorá sedela na druhej strane budovy, teraz pokojne vyčkávala na stojane na bicykle. Sedela a sledovala ako prechádzam dvermi, bezmyšlienkovite vrážam do okoloidúceho pána, ktorý na mňa niečo huláka.
Nevnímala som.
Zvyšok cesty domov ma presne tá istá vrana sprevádzala. Až kým som neprišla na chodník vedúci k bytovke kde bývam. Odletela a nevrátila sa.
Vystrašene a plná očakávaní som prešla poslených päťdesiat mestrov domov.
Ale to, čo som očakávala, že na lavičke pri vchode nájdem tam nebolo.
Neboli tam oni.
Cítila som, ako môj vnútrajšom zaplnil smútok a práznota. Slzy sa mi nahrnuli do očí a ja som roztrasenými rukami vytiahla z vrecka zväzok kľúčov.
Našla som ten správny, odomkla dvere, vybrala poštu zo schránky a výťahom som sa vyviezla na šieste poschodie, kde som bývala.
Vedela som, že za dverami potiahnutými kožou ma očakáva mladší brat, ktorý mi nadšene bude zveličovať jeho zážitky zo školy.
Vedela som, že opäť som na všetko sama, že mamka príde z práce až večer a ja sa musím postarať o všetko.
S nechuťou, akú som nepocítila posledné tri roky som zasunula kľúč do kľúčovej dierky, otočila ním a s očakávaním ničoho som dvere otvorila.
,,Elena?" ozval sa veselý Jeremyho hlas z izby. Opäť hral hry na počítači.
,,Ahoj braček." odvetila som s predstieraným nadšením v hlase.
Poštu som položila na skrinku pri dverách, vyzula som si topánky, kabát som zavesila na vešiak a školskú tašku som nechla hodenú v ratanovom kresle. ,,Čo je na obed?"
,,Objednal som pizzu. Bol tu Martin, boli sme hladní." odpovedal, no z obývačky sa ozval tichý smiech. Avšak počet topánok pri botníku nenaznačoval, že by bol niekto na návšteve.
,,Jeremy, máš tu niekoho?"
,,Ja nie, El." vybuchol v hurónsky smiech a vykukol z izby. ,,Mamka ti nechala v obývačke odkaz." vyplazil mi jazyk a zabuchol dvere pred nosom.
Nervózne, nahnevane a prekvapene som kráčala do obývačky, zistiť aký odkaz mi nechala mamka. Čo som tam ale našla nebol kus popísaného papiera.
,,Ahoj Elena."
,,Ahoj El." ozval sa synchronický, ľubozvučný a melodický dvojhlas.
A ja som vo dverách ostala stáť ako prikovaná...
 

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.