Memories [diel 1.]

8. april 2011 at 14:23 | >>> mE <<< |  Memories
,,Starká! Stará mama!" pribehla za mnou Cloe. ,,Starká, kto je toto?" podstrčila mi pod nos starú fotografiu, ktorú musela objaviť Angela, keď upratovala pôjd.
,,Oh, srdiečko." odložila som rozčítanú knihu nabok a vzala som do rúk fotku. ,,Odkiaľ to máš?" hľadela som na usmievajúce sa tváre so slzami v očiach.
,,Mamka mi dala celé albumy, aby som si popozerala fotky. Našla som strašne veľa fotiek, kde si s týmito dievčatami. Kto je to? A kto je tento chlapec? Je mi akýsi povedomý." sadla si do kresla pri ohni a čakala, čo jej poviem.
,,Tie fotky vznikli pred päťdesiatimi rokmi, zlatko. Bola som na strednej." v spomienkach som sa vrátila do rokov, na ktoré ozaj nikdy nikto nezabudne.
,,To sú tvoje spolužiačky?" opýtala sa ma a opatrne obracala stránky fotoalbumu.
,,Áno. Boli sme skvelé priateľky. Koniec školy ale zmenil všetkým životy. Pár rokov po strednej, keď sme študovali na vysokých školách, sme sa občas stretli. Ale ako šli roky ďalej, prestali sme sa vídať, časom sme si už nevolali ani nepísali. Ja som odišla do Ameriky a o nich som viac nepočula." vrátila som fotku na jej miesto do albumu.

,,Stále neviem, ako sa volajú." usmiala sa Cloe a otočila album ku mne, aby som videla na jednotlivé tváre.
,,Tá blondýnka vľavo je Sima. Vedľa nej je Lenka. Dole po mojej pravej ruke sedí Paťa a na druhej strane druhá Lenka. Boli to ľahké, bezstarostné časy, ak sa to dá povedať." usmiala som sa.
,,A tento ujo? Na tvojej koncoročnej stredoškolskej fotke nie je. Ani na iných fotkách zo strednej. A podľa dátumov vzadu boli fotené po tvojom odchode zo Slovenska." ukázala na jednu z mnohých fotiek, ktoré som roky nevidela.
,,To je dlhý príbeh, srdiečko." zavrela som album, ale Cloe to nedalo.
,,Starká, porozprávaj mi o tom." hľadela na mňa psími očkami.
,,Tak teda dobre, ale všetko od začiatku." napila som sa čaju a pokojne som začala rozprávať...
Mala som vtedy osemnásť a končila som strednú.
Plány na vysokú, budúcnosť nadosah, stačilo len mať dostatok peňazí a odvahu.
Bolo nás päť - Lenka, Simona, Paťa, Lenka a ja. Boli sme najlepšie kamarátky, každá vedela o všetkom čo sa u nás zomlelo: ktorá s kým randila, ktorá mala problémy a ktorá čo zažila.
Po maturite sme sa však rozdelili: ja som šla na vysokú do Bratislavy, Lenka s Paťou do Košíc a Lenka so Simou do Prešova. Každá v inom rohu Slovenska.
Písali sme si, posielali sme si maily, volali. Keď sme prišli na víkendy domov, vídali sme sa, trávili sme spolu čas.
Avšak ako ten čas letel, vídali sme sa stále menej, až sme o sebe stratili prehľad.
Viem len, že Lenka a Sima si našli prácu v Kežmarku, Paťa odišla do Čiech, Lenka do Anglicka a mne sa podarilo vydať knihu v Amerike.
Tam som sa aj presťahovala a žila som v LA.
Prešlo desať rokov a s dievčatami som si párkrát vymenila email, ako sa máme, čo je u nás nové a kto zase zomrel, alebo ktára spolužiačka z triedy je opäť tehotná.
Ale bolo to maximálne raz za polroka.
Až jedného dňa, keď sa mi na prahu dverí objavila Lenka.
Bola som v šoku, milo prekvapená a neuveriteľne šťastná.
Bola na dovolenke v San Franciscu a nemohla si nechať újsť príležitosť vidieť ma.
Ostala u mňa celý deň, celú noc a na druhý deň som ju šokovala ďalšou vecou, ktorú sme be skoro zabudli...
,,Diana! Hej, si doma?" zakričal od zadných dverí, pre mňa veľmi známy hlas.
,,Ahoj Steve, som v obývačke." odkričala som mu späť a ďalej som s Lenkou leštila poháre na víno, ktoré som dlho nevytiahla z poličky.
,,Jé, nevedel som, že máš takú krásnu návštevu." usmieval sa vo dverách môj obľúbený sused a Lenka sa naňho zadívala. ,,Ahoj, volám sa Steven." podišiel k nej a podal jej ruku.
,,Lenka, ahoj." potriasla mu ňou a videla som na jej tvári, že veľmi urputne rozmýšľa, kto to je.
,,Steve, čo potrebuješ?" zdvihla som k nemu pohľad a on si sadol do kresla.
,,Usporadúvam barbecue a myslel som, že by si mohla prísť. Budú tam všetci moji známi a kamoši. Samozrejme, Lenka musí prísť tiež." usmial sa a znova pozrel na moju kamarátku.
,,Keď tým myslíš všetci..." načala som opatrne.
,,Áno, Di. Budú tam vážne všetci moji kamoši. Ale len kamoši. To je nejakých dvadsať ľudí, ktorím som poslal správu."
,,Odpovedali ti?"
,,No veď preto viem to presné číslo."
,,Takže..." vedel, kam mierim.
,,Ty s nimi nedáš pokoj, Di? Áno, bude tam." uškrnul sa. ,,Neviem čo na ňom vidíš." pokrútil hlavou.
,,Diana, môžem s tebou hovoriť? Osamote." ozvala sa Lenka a ja som sa víťazoslávne usmiala. Konečne ho spoznala.
,,O čo ide?"
,,To je Steve R McQueen?" opýtala sa dostatočne nelogicky.
,,A kto iný, Leni?" uškrnula som sa.
,,Nepochválila si sa, že ste takí kamaráti."
,,Niet sa čím chváliť. Nasťahovala som sa sem a on bol jediný nápomocný sused, čo sa týka LA. Nik iný nebol ochotný pomôcť mi s orientáciou. A na druhej strane, som spisovateľka, Leni. som z brandže." usmiala som sa.
,,Hej, kočky! Nechcem vás vyrušovať vo vašom súkromnom rozhovore o mne, ale bolo by fajn odpovedať na pozvanie." vykukol z obývačky.
,,O koľkej to je?" opýtala som sa.
,,O piatej začíname. Príď o pol šiestej, aby to nevyzeralo, že si nedočkavá." zasmial sa. ,,Čakám vás. Ahoj." zmizol na záhrade a už sme len s Lenkou sledovali, ako sa derie neviditeľnou dierou v živom plote. Vedeli sme o nej len my dvaja.
Bolo šesťnásť dvadsaťpäť, keď som zamkla dom a so šalátom v ruke sme sa s Lenkou pobrali príjazdovou cestou na ulicu, hore kopčekom a zabočili sme na ďalšiu príjazdovú cestu k Stevenovmu domu.
,,Diana, kto všetko tam bude?" opýtala sa Lenka. Nemala to šťastie zažiť párty v štýle LA.
,,Ako Steve vravel, jeho kamoši."
,,Je to herec, má veľa kamošov."
,,Ani nie. Len naoko. Ale pravidelne sa vída s kolegami zo seriálu. Potom nejaký jeho kamoši zo zákulisia. No najčastejšie sem chodí Nina s Paulom." usmiala som sa, keď som zbadala Lenkin výraz tváre. ,,Ale, prosím ťa, Leni, ja ich už poznám. Nesprávaj sa ako šialená fanynka, alebo ako fanynka. Nečum na nich, nekoktaj. Proste sa s nimi bav ako s obyčajnými ľuďmi." upozornila som ju pred dverami a zazvonila som na zvonček. Ponad živý plot v záhrade vykukol Steven.
,,Ahojte dievčatá. Poďte dnu, je otvorené." usmial sa a zase zmizol.
,,Pamätaj na moje slová." otočila som sa a s Lenkou v pätách som vošla do Stevenovho domu.
Prešli sme do kuchyne, kde som do chladničky vložila misku so šalátom a fľašku vína sme dali do vínotéky.
,,Dia, ahoj. Rád ťa znova vidím." zo spojovacích dverí sa ozval hlas, na ktorý som ja už nereagovala ako fanynka, ale Lenka priňom stuhla...
 

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.