Salvatore Della Mia Vita [diel 6.]

4. july 2011 at 13:48 | L.Di Nowak |  Salvatore, Della Mia Vita
*** skoro tri mesiace trvalo, kým som napísala pokračovanie...ani som to neplánovala, ale prečítala som si predchádzajúce diely a akosi ma napadlo toto. Je to síce ultra-krátke, ale aspoň to niečo vysvetlí ;) ***

U Stefana a Damona už skoro dva mesiace nebývam. Dozvedela som sa jedno NESKUTOČNÉ tajomstvo.
A taktiež som zistila som, že obaja sú, čo sa týka práce, veľmi úspešný. Stále síce neviem, čo presne to robia, ale zarábajú neskutočné peniaze. Ale to nezmení fakt, že sú... Ale začnem niečím iným. Tak sa stalo, že pred mesiacom si ma Damon zavolal do obývačky...

,,Lisa, prezleč sa, pôjdeme do banky." pozrel na mňa spoza hŕby šanónov, ktoré mal na stole.
,,Do banky? Načo?" prekvapene som si sadla na operadlo k Stefanovi, ktorý sa zase šrotil na skúšku.
,,Otvoríme ti tvoj účet v banke. Hádam si nemyslíš, že vždy budeme do mesta chodiť s tebou. Auto máš, teraz kreditka." obaja sa na mňa zoširoka usmiali - tentokrát veľmi dobre vedeli, že v mojich očiach stúpli na miesto, ktoré tak ľahko niekto neprekoná.
,,Vy dvaja ste neskutočný!" vyobímala som najskôr Damona a potom Stefana.
,,Vieme, teraz už ale bež. Nechce sa mi čakať v zápche."

...To bolo ešte pred tým, než som sa dozvedela tú "novinku" kôli ktorej som odišla.
Ja by som možno ani neodišla, ale keďže som pubertiačka, akosi som neuniesla pravdu, ktorá vyplávala na povrch...

Práve som sa vrátila zo školy. Auto Stefana aj Damona boli zaparkované v garáži, kde som zaparkovala to svoje. Vchodom z garáže som vošla do domu.
,,Damon? Stefan? Chalani, ste doma?" zvolala som z pod schodov. Nechcelo sa mi výjsť hore, keďže som cítila voňavú pizzu z kuchyne. ,,Damon! Stefan! Viem, že ste doma. Neschovávajte sa mi!" kričala som s plnými ústami ešte teplej pizze.
Ale stále sa mi nedostalo odpovede. Vyšla som teda na poschodie, ale dvere do ich izieb boli dokorán, no chalani dnu neboli.
Avšak z povaly sa ozval akýsi škrabot a tichá vrava. Prešla som preto ku dverám, ktorým som sa vždy vyhýbala. Verila som totiž, že na povale žijú zlé bytosti, ktoré by mi ublížili.
Och, ako blízko pravde som bola.
Otvorila som biele dvere a tmyvým úzkym schodiskom som vyšla do temnej miestnosti. Bola to ako obrovská miestnosť s kopou pavučín, bordelu a...
,,Damon?" šepla som vystrašene, keď som pri obrovskom mraziacom boxe zbadala postavu v čiernom. Z nás jedine Damon chodil celý v čiernom.
Postala sa otočila a ja som zahliadla tmavočervené oči, plné hladu a strachu. ,,Oh bože!" rukou som si prikryla ústa a rozbehla som sa do svojej izby.
Pred Stefanovou izbou som sa však potkla a aká som dlhá a široká, rozčapila som sa na koberci.
,,Lisa. Lisi, počkaj!" začula som Stefanov hlas. Trochu som sa upokojila, no vbehla som do svojej izby a zamkla som. ,,Lisa, počkaj, prosím ťa, vysvetlím ti to."
,,A čo?"
,,Čo si videla."
,,To nemá vysvetlenie, Stefan." rozplakala som sa. ,,Damon je netvor."
,,Nie, nie je. Lisinka, prosím, otvor." jeho úpenlivá prosba ma presvedčila a ja som otočila kľúčom v zámke, tá šťukla a dvere sa okamžite otvorili.
Stefan ma uveznil v objatí a zavrel za sebou. ,,Lisa, Damon nie je netvor." posadili sme sa na posteľ.
,,A čo? Videl si niekedy jeho oči? Okolo úsť mal krv, Stefan! Damon je upír, že? Je to obyčajný zabijak."
,,Nie." krútil hlavou a rozmýšľal. ,,Nie, nie je zabijak, Lisa. Máš pravdu, je upír, ale nie vrah. Už nie."
,,Už nie? Upokojil si ma." vstala som a začala sa prechádzať po izbe. ,,Nemienim bývať v dome s upírom, Stefan."
,,S dvomi." zhlboka sa nadýchol a otočil sa ku mne. ,,Aj ja som upír." neviem ako to urobil, ale aj jeho tvár bola zrazu démonicky strašidelná. Okolo očí mal navreté krvavé žilky, oči sfarbené na červeno a keď sa usmial, očné zuby mal predĺžené.
,,Nie... To... Oh bože!" nevedela som, čo robiť. Nenapadlo mi nič iné, len vybehnúť z izby, kde ale na chodbe stál Damon.
Na jednej strane Stefan, na druhej Damon. Dvaja upíri a ja, úbohý človiečik, medzi nimi ako zajac v pasci.
,,Neublížime ti, Lisa." prehovoril Damon. Ten už vyzeraj normálne.
,,Nie je to také ako si myslíš." Stefan sa objavil medzi dveremi a už vyzeral ako môj milovaný bratranec, bez tej hnusnej červenej.
,,Nie, nie. Nechajte ma odísť, prosím." znova som sa rozplakala. ,,Nechajte ma len odísť, budem mlčať, ale nechcem tu byť." skĺzla som sa popri stene na zem, objala som si kolena a srdcervúco som sa rozplakala.
,,Lisa, prosím..." Damon si ku mne kľakol a aj by ma objal, ak by som sa neuhla.
,,Nedotýkaj sa ma!" musela som vyzerať skutočne vystrašene, keďže sa okamžite odtiahol. ,,Nie... Tu už nebudem." vyskočila som na nohy, zbehla som dole, vletela do garáže a nasadla som do auta, ktoré som okamžite naštartovala a odišla som.

...Veci som si vzala dva dni neskôr. Keď som prišla do domu, bol prázdny a tak som si rýchlo pobalila zopár vecí, knihy a nejaké drobnosti, ktoré som potrebovala.
V obývačke som nechala kreditku s odkazom, aby ma nehľadali. Peniaze som si z nej ale vybrala, v hotovosti sa platí pohodlnejšie. Pri kreditke bolo ešte niečo - kľúč od auta.
Na letisko som šla taxíkom, kúpila som si prvú letenku do Clevelandu a odletela som do skutočného domova.
Do domova bez upírov...
 

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.