Unbelievable, 1.diel

5. july 2011 at 22:30 | L.Di Nowak |  Unbelievable
Nie som typ dievčaťa, ktoré by sa vrhalo strmhlav do vzťahu len preto, aby nebolo naň pozerané ako na lezbičku alebo na niekoho z inej planéty.
Namiesto naháňania chalanov, tancovania na diskotékach alebo opíjania sa v bare som bola doma a učila som sa alebo som čítala knihy po prípade počúvala hudbu.
Jasne, chodila som von, s kamarátkami a kamarátmi, chodili sme do barov, chodili sme do kina, do mesta či na nákupy. Bavili sme sa. Ale vo veku 19 rokov som mala len dvoch chalanov - prvý ma nechal kôli spolužiačke, druhý sa odsťahoval do Talianska a viac sa neozval.

Mia, moja najlepšia priateľka, skoro sestra (poznáme sa sedemnásť rokov), sa mi vždy smiala, že čakám na toho pravého. Ale je to vlastne aj pravda. Načo sa mám zahadzovať s nejakými chalanmi, ktorím ide len o jedno, keď môžem počkať, zatiaľ sa venovať štúdiu a toho pravého nájsť potom.
Vlastne, to príde samo. Časom. Ale skôr, než si kto kedy myslel...


"Ideš, nejdeš. Odpovedz!"
"Fajn, idem. Na čo vlastne?"
"Neviem. Buď o siedmej pri kine. Pa." Mia zložila a ja som si sadla na parapetnú dosku pri okne.
To je moje najobľúbenejšie miesto. Je presne nad vchodovými dverami s výhľadom na celú ulicu.

Bývam na predmestí Los Angeles. Každý vraví, že je to tá najbohatšia štvrť mesta, no mne sa to tak nezdá. Je síce pravda, že v susedstve sa mi vystriedalo zopár filmových či speváckych hviezd, s niektorími som dodnes v kontakte, ale inak si nemyslím, že tu žijú miliardári. Len milionári. Otec je majteľom troch kasín, dvoch hotelov a spolumajteľom ropnej spoločnosti. Mamka, tá podniká v oblasti módy, čo mi zabezpečuje dodatok najnovších modelov priamo z výrobnej haly, mám to medzi prvými, niekedy to mám len ja, ale necítim sa ako dieťa milionárov. To preto, lebo som tak bola vychovaná.
Rodičia ma od malička učili, že čo si nezarobíš, ako keby nebolo tvoje. Síce som nikdy nemala núdzu o peniaze, prvú kreditku som dostala, keď moje rovesníčky česali bárbinám vlasy, čo som chcela, to som mala, avšak peniaze si vážiť viem.
Preto teraz, narozdiel od mojich súrodencov, mám na konte prvé desaťtisíce len vďaka vlstne snahe (a miernej mamkinej pomoci), no od päťnástich nemusím chodiť za ockom a každú chvíľku ho pýtať peniaze na kino, oblečenie, benzín, šminky, drogériu či iné moje výstrelky, na ktoré si potrpím (som maniak na laky na nechty a plyšových medvedíkov).
Moji priatelia pochádzajú z pomerov, ktoré sú tomu môjmu vzdialené len máličko. Nebývajú na predmestí ale v radovej zástavbe, nemajú kreditku prepchatú peniazmi a rodičov milionárov. Ale milujem ich a aj oni mňa (a prekvapivo nie kôli peniazom). Vždy keď niekde ideme, každý si platí sám za seba, nikdy som nemusela platiť za nich, len keď som si to vydupala.

Ale vrátim sa k tomu, že osm sedela na parapete a znova sledovala dianie na ulici.
Sused odvedľa znova kosil trávnik, deti od suseda z druhej strany ulice sa na dvore hrali so svojím šteniatkom pudlíka, ktoré dostali k dňu detí.
Avšak moju pozornosť zaujalo sťahovácke auto, ktoré bolo nasledované menším, starším typom volva, ktoré sa mi už niekoľko rokov páčilo.
Zo sťahováckeho auta vystúpili traja muži v kombinézach, z nákladnej časti vyskočili ďalší traja. Z volva však vyšli len dvaja: nízky chalanisko v klobúku, károvanej košeli a čiernych rifliach, druhý bol vyšší, silnejší, na hlave mal obrovské piloťáky a tričko s krátkym rukávom a potlačou nejakej skupiny.
Ten v košeli sa rozhliadol po okolí a jeho pohľad spočinul na mojom okne. Slnko svietilo opačným smerom, tak som bola ako vo výklade. Chalan sa usmial, pokýval mi a ja som odkývala.
Vyzeral milo, neškodne. Ten druhý mu niečo povedal, ten v košeli sa ešte raz ku mne otočil, znova pokývam a potom zmizol za sťahováckym autom.
Ja som zliezla z okna, pri pohľade na hodinky skoro odpadla a rýchlo som sa poprezliekala. Moje staromódne digitálky mi ukazovali šesť hodín, príprava do kina mi zaberie minimálne dvadsať minút a kino je ďalších dvadsať minút cesty.
Ale ja som bola rýchlejšia a z domu som vybehla o štvrť na sedem.
"Ahoj." ozval sa jemný chlapčenský hlas, keď som prechádzala okolo veľkého auta zaparkovaného na ceste. Otočila som sa a za sebou som zbadala môjho neznámeho fešáka v károvanej košeli. Teraz mal nasadené ešte aj červené ray-bany a široký úsmev. "Som Peter. Peter Hernandez, dnes som sa nasťahoval. Ty musíš byť tá neznáma z okna." tentokrát som sa usmiala ja.
"Bobby Morganová, áno, bývam oproti. Vybral si si krásny dom, predchádzajúci majtelia ho dokonale zrekonštruovali."
"Všimol som si. Je krásny. Bola si aj dnu?"
"Nie. S majteľmi som nemala najlepšie vzťahy, ale pamätám si ten dom ešte keď som bola malá. Často sme sa s kamarátmi hecovali, kto doň vojde. Vyzeraj ako kulisa k hororu."
"Vážne? Páni. Nepovedal by som. Nechceš sa ísť pozrieť dnu?"
"Inokedy. Ponáhľam sa s kamošmi do kina. Budem meškať ak si nešvihnem." pozrela som na hodinky.
"Beriem ťa za slovo. Inokedy."
"Ahoj." rozlúčila som sa s ním a pobrala som sa ďalej v ceste do kina.

"Meškáš presne sedem minút." privítala ma Mia.
"Prepáč, zdržal ma nový sused." pousmiala som sa a poobíjmala som zvyšok našej partie.
"Nový sused?" Miu to zaujalo.
"Hej, nasťahoval sa do domu oproti." usmiala som sa. "Ideme do sály?" navrhla som, no kým nezačal film, Mia vyzvedala všetko o Petrovi...

POKRAČOVANIE NABUDÚCE

 

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.